PRÍPRAVA: Dva týždne pred Bokami sa ma Viki opýtala, či by sme to neskúsili. Súhlasila som. Týždeň pred štartom riešim okrem daní aj zápal dutín, netrénujem a chrúmem rôzne medikamenty, len aby som bola zdravá. Dva dni pred štartom mi Paľo priniesol ďalšiu výstroj (feratový set, poriadnu lopatu, osmu, „krompáč“ – polovicu z toho som nikdy nevidela, neskúsila). Jeho vysoko zdvihnuté obočie prezrádza, že nielenže sa čuduje, ale že má aj obavu, či sú práve tieto preteky tou najlepšou možnosťou, ako sa to naučiť.
1.ETAPA: Odprezentované, odštartované. Beží sa mi zle, potím sa ako „somár v kufri“a z behania po ľade ma začínajú bolieť triesla. Konečne sme aj na lyžiach a preplietame sa kosovkou, blatom, trávou i potôčikmi. Pásy odpadávajú jedna
radosť. Po treťom prelepení každého z nich, lepím nové a verím, že „dožijú“ do cieľa. Jeden pekný zjazd žlabom, potom ešte jeden menej pekný, ale istený lanom, kosovka a sme v cieli. Na dnes aj stačilo.
Ubytuvávame sa v chatke, kde je 12°C, klepem sa od zimy a snažím sa nepodceňovať malý ohrievač. Dúfam, že to zvládne a do večera tu bude aspoň 20°C. Na obed máme údené s knedlami a extra „kvasnou“ kapustou. Rovno z obeda „bežím“.
Jedenie mi trvalo dlhšie a črevá ma stále upozorňujú, že sa nemám nikam vzďaľovať. Nakoniec to risknem a idem si dať horúcu a horkú čokoládu, zabrala. Po večeri si robíme lyže a psychicky sa pripravujeme na dvojnásobne dlhú etapu. V chatke je dokonca 17°C a nevábna vôňa, no nikomu ani len nenapadne vetrať. Obliekam si 2 súpravy termoprádla a idem spať.
2.ETAPA: Ráno na mňa Justyna nechtiac vyliala čaj. Našťasie šušťáky zachránili kombinézu a čaj mám len v lyžiarke. Keep:D.
Zo štartu nás odprevádza bubnovanie, príhodná je najmä melódia zo stredovekej popravy. Prvý výšlap je na Salatín, je to cez tisíc výškových a limit je 2 hodiny. Prirovnávam si to k výšlapu do Lomnického sedla, čo mi po upravenej zjazdovke trvá niečo cez 2 hodiny. Tak tento limit bude nie s jedným, ale s dvoma prižmúrenými očami.
Na vrch Salatína sa ide s čakanom a mačkami a je to dosť náročné, lebo stupne sú na mňa dosť ďaleko od seba. Zjazd je strmý, tvrdý a rozbitý. Slušne povedané, idem ho dosť opatrne. Cez kosodrevinu sa snažím stratu dohnať, no lyža mi vbieha pod hrubú vetvu. Cítim ostrú bolesť v predkolení, noha je v nepríjemne vyzerajúcom uhle. Za mnou ide Paľo.
„Zlomená?“, pýta sa a ukazuje nohu? Rýchlo ma vyhrabáva, našťastie ani noha ani lyža nie sú zlomené. Trochu bolesti, no pokračujem.
Po dlhej, ale plytšej časti nasleduje výšlap na atraktívne vyzerajúcu Baníkovskú Ihlu. Traverzy sú zľadovatené a dosť plytko sekané. Vika sa podkĺzla a začala sa nebezpečne zosúvať dolu. Chlapi z kontroly sú hneď pri nej. Pomoc netreba – našťastie, no pre istotu vyzúvame lyže a šlapeme pešo.
Na ďalšej kontrole nás opäť vítajú vysmiatí a milí chlapi: ,,Hej dievčatá, veď je to proti prírode takto sa trápiť, nebolo by lepšie rezne doma klepať!“ Asi aj hej, no na čo by sme potom v dôchodku spomínali, odpovedám polohlasne a moje slová zanikajú v tichej hmle.
Na vrchol opäť šlapeme s mačkami a cepínom. Konečne sa mi ide fajne. Zjazd z Lúčneho je skvelý a behanie v mačkách tiež. Sme v cieli na Žiarskej chate.
Meníme bydlisko, tentokrát bývame v príjemnom hotelíku. Na obed nás čakajú liptovské droby – črevo plnené varenými zemiakmi ochutenými údeným mäsom a k tomu kyslá kapusta. Čo Vám budem hovoriť. Po včerajšku radšej nič :D. K tomu ešte fazuľová polievka, ktorú chalani nazvali antikŕčová, pre vysoký podiel soli. Mali sme ju aj na večeru, asi mala dobré referencie. Našťastie droby už nemali a tak sme dostali syr a tatarku.
3.ETAPA: Tá sa vlastne začala už druhý deň večer, keď nám na strapato učesaný mladý muž ozrejmoval trať. Dozvedela som sa, že to nebude žiadny zábavný park Tatralandia, ale riadne: mačky, cepín do ruky, ferratovník „zasejfovaný“ a ideš. A žľaby, že ktohovie ako sa budú lyžovať.
Na druhý deň som sa ešte len blížila pod spomínané žlaby X a Y a už som vyprázdnila žalúdok. Zbohom raňajky, zbohom syr s tatarkou.
Cesta na vrchol bola strašná, napínalo ma dosť často a do toho sa ťažko dýcha. Na ferrate som sa vydýchala, bol to príjemný úsek, dala by som si ho ešte raz! To sa
ale nedá povedať o nasledujúcom zjazde. Hore bolo našťastie lano,no dole…
Až doteraz som si myslela, že najhorší zjazd bol včerajší Salatín, no odteraz som naň začala s láskou spomínať. Stuhla som a zošmykovala som sa dole veľmi pomaly. Viki sa snažila povzbudiť ma vtipnou poznámkou, že je to vlastne
rovina – naklonená. Na záver ešte dve doliny plné popadaných lavín s peknou lyžovačkou a bolo dobojované. Uhájili sme si 3.miesto a sme celkom spokojné.
POĎAKOVANIE: Ďakujem Viki za trpezlivosť. Paľovi za to, že ma vyhrabal. Sympaťákom na kontrolách, že pomáhali ako mohli. No a tomu borcovi čo vyberal stravu včetne záverečného guľáša a pečenej šišky, za to ďakujem tiež. Vďaka nemu som prišla domov o 2 kg ľahšia.
NA ZÁVER: Keď ste si prečítali tento môj článok a porovnáte ho s článkom Dalibora alebo Farkyho asi ťažko uveríte, že sme boli na tých istých pretekoch. Práve v tom je to čaro. Príďte aj Vy vyskúšať na vlastnej koži túto „slovenskú Pierra Mentu“a odnesiete si neopakovateľné a nezabudnuteľné zážitky.