SKIALPINIZMUS.sk

Články

5.4.2010 - Ľavá a Pravá – the end of one green story...

„Pozri Ľavá, toto je náš nový majiteľ, “ povedala Pravá Ľavej, keď som ich prvý krát chytil do rúk. Bol december, snehu ešte nikde a vtedy ešte nikto netušil, že ho vlastne do konca zimy ani veľa nebude. „Ahoj. Vyrobili nás v Slovinsku a pozri, aké sme pekné zelené. Voláme sa rovnako ako známa kapela u Vás a Mr.Karničar, nás chváli kade chodí. Dokonca nás chváli aj tam kde nechodí, lebo to aké sme dobré napísal priamo na nás. A ešte sme ľahké. Len nás nedávaj kde komu, lebo zase také ľahké nie sme,“ s úsmevom poznamenala jedna z nich. Postavil som ich do izby a spolu sme čakali na prvý sneh.

Konečne napadol. „Au au. Čo to je? Veď nás to roztrhne,“ sťažovali sa keď v nich vrták 3,6ka prerážal všetko čo mu stálo v ceste. Pravdu povediac toho veľa nebolo a šlo to ako po masle. Vtedy mi začalo byť jasné, prečo sú ľahké. Šlo to dokonca tak ľahko, že som sa ich chvíľu aj bál otočiť naopak, aby z nich to ATKčko nespadlo J. Na Štefáničke, som z dreva pri kozube, vystrúhal malé podložky pod lyžiarky, nalepil a zelené boli Ready To Race.

Takto nejako sa začal príbeh jedných pretekových skialpových lyží. Ozaj boli ľahké. Jazdilo sa na nich super. Hore kopcom lepšie, dole už menej ale dalo sa. Vedľa Hugových freerideových G3kách vyzerali ako šteniatka. Absolvoval som na nich 10 pretekov. Povozili  sme sa spolu na pretekoch v Čechách, v Taliansku, dva krát v Poľsku a ostatné doma. Veľa ľudí si ich obzeralo, poťažkávalo, skúšalo aké sú pevné. Vtedy som len s úsmevom poznamenal: „Pozor, nepokrčiť!“ Zjazdovku na Jahodnej som na nich otočil hádam 100 krát. Pár krát boli poškriabané od trčiacich kameňov, opravovali im sklznicu a veľa krát boli voskované. Deň pred ‚Fatrou‘ sa zase museli čudovať, čo to do nich Hugo leje. Bolo to pol tuby lepidla, ktoré sa v nich ‚stratilo‘, akoby boli duté. To vtedy, keď som tri zo štyroch šrúb na viazaní, už prsom zatlačil dnu aby som ich nestratil.

A potom prišli ‚Boky‘. Trojdňový etapák dvojíc v Západných Tatrách. Boli to ich 11te preteky. Je odštartované. Snehu opäť málo, tak sa po štarte hompáľajú na batohu. Svieti na nich slniečko, je im teplo pod nalepenými colltexami, ktoré boli ešte navoskované voňavým parafínom. Hlavne, že ešte samé nemusia pracovať. To však netušia čo ich čaká ďalej. „Ej ha,“ povie Ľavá Pravej, keď ich kladiem na zem do roztopeného ľadu, po ktorom tečie toľko vody, že by to už kľudne mohol byť aj potôčik čo by si zaslúžil meno. Zapínam viazko. Ďalej sa už ide na nich. „Čo to?“ pýta sa Pravá Ľavej, keď sneh na pár metrov opäť mizne a idem na nich po tráve. A potom, keď sneh zase zmizol a nacvaknuté som ich kládol do blata, na kamene a korene, sa ma už obe naraz opýtali: „to vážne?“ Prečo sa na skialpoch jazdí len v zime? Veď vertikál v takýchto podmienkach, by sa kľudne mohol ísť aj v auguste v kraťasoch. To som si zase pomyslel ja.

Na hrebeni nás čakal ďalší bonus. Hrali sme hru, ktorá sa volala: Prejdi miernymi zjazdmi na pásoch cez kosovku a vymeraj to tak, aby si neľahol. Myslím, že takmer nikomu sa to nepodarilo. Padali ľudia, padali pásy z lyží, padali nadávky. Ja som viac ležal v kosodrevine, ako stál na lyžiach. Smiešno mi začalo byť, až keď som videl Mira Mikuštiaka, ako s totálne rezignovaným úsmevom, išiel po stope oproti. Zrejme sa vracal niekde vyššie po spadnutý pás. Bola to už situácia, kedy sme boli všetci na jednej lodi. ,Nebojovali’ sme proti súperom ale proti nástrahám, ktoré nás čakali. Nad úrovňou kosodreviny to už bolo lepšie. Avšak čo sa týka poradia, tak kosovka preteky poriadne zdramatizovala. Nejedna dvojica na ňu dosť doplatila. Potom sme obišli jednu padnutú lavínu, ktorá zahatala časť trate a nejako sme došli prvú etapu.

Druhá bola dlhšia a ťažšia. Boli mačky, cepín, fixy hore, fixy dole, kôra, ľad, voda, blato, beh a samozrejme pasáž v kosodrevine. Boli chvíle keď sa Ľavá a Pravá nevideli, lebo boli zaseknuté v inom trse kosodreviny dosť ďaleko od seba a pod snehom. Miestami to bolo aj kúsok bolestivé. Zuzka by porozprávala. Zlomenina nohy ju minula len tak tak.

Tretia etapa. Najkratšia a najľahšia. Mne sa v nej, z tých troch, ide najlepšie. Choroba asi pochopila, že na ňu kašlem a že tu len zavadzia. Konečne ma Dalibor nemusí toľko čakať. Beh, pásy, cik-cak, mačky a cepín, ferata.  Zjazd po fixe. Bolo tvrdo. Zelené si veselo klepocú o podklad. Končí sa fix. Pokračujem ešte chvíľu bokom. Je to v tej chvíli asi najrýchlejší bezpečný spôsob, ako sa dostať dole. Už sa mi to zdá byť miernejšie a vidím, že ďalej nasleduje rovinka, na ktorej bude potrebné mať dostatočnú rýchlosť. Púšťam to. A vtedy sa ozval zvláštny lámavý zvuk. Ľavá kričí na Pravú: „Žiješ? Čo ti je? Povedz niečo!“ Pravá ostala ticho. Už navždy.

Preteky som dokončil na požičaných lyžiach. Ešte raz ďakujem Jožovi Arvayovi. Nevyhli sa nám aj ďalšie komplikácie a tak nám útok na lepšie umiestnenie nevyšiel. Celkovo sme sa prepadli ešte o jedno miesto. Ale sme živí a zdraví (teda pokiaľ nerátam chorobu, s ktorou som do pretekov už nastupoval). Boli to tie najkrajšie preteky, aké som doteraz absolvoval. Veľká vďaka patrí môjmu parťákovi Daliborovi. Celé to bolo strašne fajn. Odporúčam všetkým, ktorí sa rozhodujú či ísť alebo neisť budúceho roku.

Posledné preteky v Tatrách som už šiel na požičaných. Napriek tomu, že som sa cítil unavený a nešlo sa mi dobre, sa zadarilo miesto na bedni. Vtedy mi bolo ľúto, že už nie sú so mnou. Hoci som ich nedostal od sponzorov, ale kúpil si ich, a teda s nimi nemusím nikomu robiť reklamu, tak by som ich na tú bedňu vzal so sebou, nech si to tiež trošku užijú.

„Vďaka zelené, za všetko čo som s Vami v tejto sezóne zažil.“

 

 

Peter Svätojánsky, 5.4.2010

    Späť

    Fotogaléria

    náhodná fotgrafia z galérie:

    Podmienky na horách

    Predpoved pocasia :: www.meteo.sk





    Hlavní partneri






    Partneri














      ©2009 web stránka :: MAXIMA DATA