SKIALPINIZMUS.sk

Články

18.3.2010 - Naša prvá Pierra Menta: Škola hrou (autor: Stano Faban)

„Ešte dvesto výškových a sme tam,“ hovorím Alexovi, no o päť minút mi je jasné, že to bude o takých dvesto viac. Keďže on sa veľmi o trať nezaujíma, tak mu túto skutočnosť ani neoznamujem...náhodou by zo strachu spomalil a na to v poslednom výšľape nie je čas, zvlášť keď predbiehame ako posadnutí.


Takto prebiehali posledné momenty prvej etapy našej prvej Pierra Menty. V cieli sme sa necítili ani veľmi unavení, napriek 2800 výškovým metrom. Dôvodom bola asi stará pravda, že „blbosť je boží dar“ a tak vďaka kochaniu sa, slnečnému počasiu, no hlavne našej naivnej neskúsenosti sme sa ochránili pred „pretočením sa“ hneď v prvý deň.

 

Splnený sen

Ako člen kanadského reprezentačného tímu som sa mal možnosť zúčastniť na 25. ročníku Pierra Menty a tak si splniť starý sen - štartovať. Teda nie celkom, lebo pôvodný sen bol vyhrať Pierra Mentu 5-krát za sebou, ako Miguel Indurain vyhral Tour de France medzi 91-95.
No ako čas beží sny sa menia a hlavne človek zistí, že vyhrávať nie je všetko. A hlavne, keď je možnosť lyžovať v divočine bez ľudí, tak sa v človeku prebudia iné zmysly ako len tie, ktoré sa boja, že či dnes bude prvý na kopci... No to ale ešte neznamená, že si to len tak necháme natrieť od nejakých napoleonských Francúzov
J

 

Kanadská (ne)skúsenosť

Rozhodnutie štartovať tohto roku na Pierra Mente padlo v kanadskom tíme po mojej iniciatíve a ospievaniu všetkého v Európe. Potom som sa už len modlil, aby starý kontinent nesklamal a všetci mali dobrú skúsenosť.


Nakoniec rozhodnutie bolo logické, keďže do EU by sme cestovali tak či tak, kvôli MS v Andorre. A skúsenosti z hôr sa naučiť nedajú, dajú sa len získať prežitím, a tak sme desiati sadli do lietadla a vydali sa smerom ku vám, aby sme sa niečo nové naučili.

 

Všetci členovia kanadského tímu sú veľmi skúsení skialpinisti a tak sa nedá povedať, že sme nováčikovia. Avšak na pretekárskej scéne to určite do veľkej miery platí.

No zatiaľ čo Florent Perrier alebo Kilian Jornet vybehnú na kopec, kde je stopa a vlajky skôr ako my, nie som si celkom istý, či by vedeli čo robiť, ak by si chceli bezpečne užiť prašanu po pás v divočine.

 

Ako som sa mal možnosť presvedčiť s parťákom Alexom na vlastnej koži, tak kanadská neskúsenosť spočíva najmä v taktických rozhodnutiach. Čo sa týka kondície, lyžiarskych schopností, otočiek, alebo prezúvania, tak v porovnaní s celým štartovým poľom na Pierra Mente sme si myslím počínali celkom dobre.

Takticky sme sa každý deň naučili veľa nového a na moju radosť sme to nasledujúci deň už boli schopní využívať. Uvediem zopár príkladov, aby ste sa aj vy niečo naučili, ak začínate s pretekárskym skialpinizmom alebo rozmýšľate o svojej prvej Pierra Mente.

 

Chyba prvá - prvá etapa – šetríme sa na štarte

Keďže ja som už niekoľko dní zápasil so zápalom dutín a Alex mal dva dni pred štartom zvýšenú teplotu, tak sme sa rozhodli začať opatrne. Stále si myslím, že v našom zdravotnom prípade to bolo dobré rozhodnutie, avšak „na pílu“ sme mohli pritlačiť aj trochu skôr.


Chybu sme spravili v tom, že sme sa ani poriadne nerozbehli a išli si „piánko“. Problém bol ale ten, že sme ostali možno 20-30 dvojíc od zadu a keď prišli technicky ťažšie miesta, alebo výstupy s lyžami na batohu, tak sme boli zaseknutí a nedalo sa vôbec predbiehať. Jedine sme sa mohli prizerať kráse dookola, či už prírodnej alebo ženskej, zatiaľ čo naše tepy boli hlboko dole, okolo 120.


Poučenie:
prvá etapa sa zdá celkom rozhodujúca, čo sa týka celkového poradia a tak sa šetriť veľmi neopláca. Či je človek na 50. alebo 100. mieste na určitých úsekoch bude nútený si oddýchnuť, tak prečo neísť prvých aspoň 20-30 naplno.


Riešenie: od štartu páliť ako pred poisťovacím agentom. Keď vám dôjde, tak to bude presne tam, kde by ste aj tak ostali zaseknutý. Takže radšej buďte ten, kto to neskôr spomaľuje, ako ten čo je spomaľovaný.

 

Chyba druhá – druhá etapa – občakávame sa

Chyba druhá ma korene v chybe prvej. Keďže ešte nám to celkom nedošlo, tak zase sme začali dosť konzervatívne. Nie celkom zlá taktika vzhľadom na nadpriemerné parametre etapy, no predsa len opakovaná blbosť z našej strany.
Problém je v tom, že keď odštartujete pod svoje možnosti, tak potom treba predbiehať. V pretekoch jednotlivcov sa človek stará len o seba, no vo dvojiciach je to iné.

My s Alexom sme celkom úspešne predbiehali, no robili sme chybu, že sme vždy chceli predbiehať ako tím. To na veľa miestach nie je možné, keďže tam nie je čas a priestor pre dvoch. A tak sme sa občakávali alebo zbytočne čakali na vhodné miesta, aby sme uplatnili náš naivný spôsob ruinovania súperov.


Poučenie:
netreba sa báť ujsť vášmu parťákovi, no treba mať prehľad ako ďaleko za vami sa nachádza. A hlavne v prvom kopci (alebo 45min.) treba ísť každý za seba.


Riešenie: tak ako pri chybe prvej – na štarte utekať ako od strachu. Tým sa možno vyvarujete chybe druhej. Ak nie, tak treba predbiehať vždy, keď je to len trochu možné aj keď to znamená, že neprebiehate v tom istom momente spolu.

 

Chyba tretia – tretia etapa – všetko funguje pokiaľ nie je via ferrata a -16 stupňov

Chyba tretia nie je chybou, ktorej sme sa dopustili my, no mali sme možnosť sa jej zúčastniť.
V tretej etape, ktorá za dobrého počasia ide niekoľko krát cez kopec Grand Mond je jemne lezecký úsek po exponovanom rebre, kde sa treba istiť pomocou via ferraty. Tesne pod týmto úsekom sme sa dostali do zápchy a stáli sme na silnom vetre asi 5 minút a potom sa to hýbalo len veľmi pomaly.
Keďže večer pred štartom mi Peter zvestoval, že môže byť -16 a to bez vetra, tak sme s Alexom neváhali si dať hrubšie spodky a aj dve termo tričká pod kombinézu. No a tento fígeľ sa ukázal veľmi prezieravý.
Nielenže kopec ľudí zúčastnených na zápche via ferraty sa triasli ako zbíjačky, ale tým ešte aj zdržovali iných, lebo sa nevedeli či nemohli ani prepnúť z lana do lana.

No a jeden borec si po ziazde, čo bol hneď po via ferrate nevedel ani rozopnúť kombinézu, aby si mohol nalepiť pásy. Len stál a doslova skučal ako malé šteňa od bolesti, keď sa mu zase začala do rúk vlievať teplá krv. Bolo to celkom bizarné, no s Alexom sme sa popod fúz zasmiali celkom dobre
J


Poučenie: keď sa pretekáte okolo 60. miesta a horšie, tak sa treba obliecť, obzvlášť keď Meteo France povie, že bude -16.

Riešenie: sú dve riešenia – buď sa oblečiete ako my, alebo ste v prvej 30-40, kde zápchy nie sú veľkou hrozbou. Keď sa rozhodnete pre druhú možnosť, tak si ešte raz prečítajte chyby prvú a druhú, a kľudne aj dva-krát.

 

Chyba štvrtá – štvrtá etapa – „keď sa vám kamarát navalí“

Ak poznáte pesničku Milionár od Nohavicu, tak viete o čo ide – čakáte komunikáciu a nič - no v našom prípade to nebolo až také tragické J
Problém bol v tom, že Alex sa deň dopredu o trať veľmi nezaujíma a ja som bol v takom ošiali to dotiahnúť do prvej 50 v poslednej etape, že som mu zabudol pred každým výšľapom a zjazdnom povedať, čo nás čaká. Tak som to robil dni predtým.
Zatiaľ čo som ja prášil dopredu v druhom a treťom (poslednom veľmi krátkom) výšľape, tak on išiel opatrne a celý čas dumal, že kde to ten jeho slovenský parťák upaľuje, keď určite máme pred sebou ešte aspoň 1000 výškových.
Potom v ziazdoch som ho musel výrazne občakávať, aj keď sa deň pred tým „nenavalil“, lebo ho jemne lapali kŕče s každým oblúkom ako deň pred tým. To mne ale celkom nedošlo a naraz som sa ocitol v lese sám a začal sa báť, či sa Alexovi niečo nestalo.


Poučenie:
vedieť trať, obaja.


Riešenie: treba komunikovať, aby sa odstránili chyby, ktoré boli spravené pred tým.

 

Chyba piata – všetky etapy – organizátor „zavádza“

Nám sa táto skutočnosť nevypomstila no som si istý, že mnoho tímov malo čo robiť dôjsť prvé tri etapy kvôli tomu, že jednoducho sa len ťažko dá vychystať na niečo, o čom neviete.

Môj výškomer je dosť spoľahlivý a v prvých troch etapách vždy nameral o 200 výškových viac ako bolo odprezentované. No a ešte je rozdiel, či ten extra prídavok sa nazbiera na jednom kilometri alebo na troch. To už potom aj taká klobáska v batohu nepadne zle
J


Poučenie: treba byť pripravený na dlhšie a prehodnocovať situáciu počas etapy.

Riešenie: ako sa s týmto vyrovnáte je na vás, no extra tyčinka v batohu a trochu vody naviac nie je taká extra záťaž, aby sa ne nej oplatilo šetriť. Však Pierra Menta trvá štyri dni, takže hladovanie sa nevypláca.

Stano Faban

 

Peter Svätojánsky, 18.3.2010

    Späť

    Fotogaléria

    náhodná fotgrafia z galérie:
<p>Rockies</p>

    Podmienky na horách

    Predpoved pocasia :: www.meteo.sk





    Hlavní partneri






    Partneri














      ©2009 web stránka :: MAXIMA DATA